Geomorfológia
Územie geoparku leží v alpsko-himalájskej sústave, v podsústave Karpaty a v provincii Západné Karpaty. Severná časť územia patrí do subprovincie Vonkajšie Západné Karpaty, Podhôľno-magurskej oblasti a celku Bachureň. Naproti tomu, najväčšia časť územia je zaradená do subprovincie Vnútorné Západné Karpaty, Fatransko-tatranskej oblasti a celku Branisko.
Samotné pohorie Branisko je rozdelené sedlom na dve časti, na severe je to pohorie Smrekovica a na juhu pohorie Sľubica s rovnomennými najvyššími vrcholmi.
Pre túto oblasť je typický erózno-denudačný reliéf, ktorý je zastúpený nasledovnými typmi:
– vysočinový podhôľny reliéf,
– hornatinový reliéf, charakteristický pre severovýchodné oblasti riešeného územia,
– reliéf nekrasových planín, typicky pre poľnohospodársky využívanú krajinu.
Reliéf Braniska má charakter hornatiny s maximálnymi výškami 1100 až 1200 m. n. m. Hlboko rezaný reliéf dosahuje relatívnu výšku 311 až 470 m. Uhol sklonu dosahuje 19 – 24°. Typickými formami pre túto oblasť, ktorá je budovaná staršími magmatickými a metamorfovanými horninami je mohutný centrálny chrbát s rázsochami, hlbokými eróznymi dolinami, oblými tvarmi chrbtov a zachovanými plošinami na povrchu. Naopak oblasť budovaná mladšími mezozoickými karbonátmi má úplne odlišný charakter s formami povrchového krasu, ktorý sa prejavuje v podobe kaňonovitých dolín a rôznych bralných foriem. Dná dolín sú väčšinou erózne, bez riečnej nivy, prípadne riečna niva je prítomná iba po dlhodobejšej zrážkovej činnosti, vyplnená hrubými a slabo opracovanými štrkami.
Reliéf Bachurne ako celku, ktorý zasahuje do oblasti iba okrajovo, je budovaný centrálno-karpatským flyšom, v ktorom dominujúce postavenie majú ílovce a pieskovce striedajúce sa navzájom v rôznom pomere. V miestach, kde prevládajú pieskovce je reliéf ostrejšie rezaný s hlbokými dolinami tvaru „V“, no bez riečnej nivy. Centrálna časť je tvorená plochými a hladko modelovanými chrbtami.